Je to divoška. Do školy nemôže chodiť sama (i keď to máme blízko), lebo by vletela pod auto. V škole si hocičo zabudne. Opatrnosť je jej veľký nepriateľ. Čo už ona stihla vyliať, prevrhnúť a pod., sa nedá ani spočítať (raz rozbila dokonca umývadlo). Keď niečo vyvedie, zaprie aj nos medzi očami. A nadovšetko miluje sladkosti - od keksíkov až po tie najbizarnejšie gumené, od žuvačiek cez všetky čokolády až po najsladšie lekváre, medy, koláče, zmrzliny...
Ale je to dievča, ktoré má srdce. Neprekvapí ma, ak raz zakotví niekde v charitatívnej organizácii.
Aj tak však vie prekvapiť. Na začiatku adventu, pri obednom stole som nadhodil myšlienku predvianočného predsavzatia. Nato dcéra zahlásila, že ona cez celý advent nebude jesť sladkosti. Všetci sme sa zasmiali, ba chvíľu sme si z nej i uťahovali, takže som až musel zasiahnuť a opýtal som sa jej, či by nebolo rozumnejšie dať si niečo, čo zvládne... Napokon som to sám pred sebou uzavrel asi tak, že táto myšlienka sa asi veľmi neujala a bol som si istý, že keď si zajtra vypýta keksík do školy, nebudem jej nič pripomínať.
Keď však prešiel týždeň a na Mikuláša dcéra zbalila všetky sladkosti, čo dostala a odniesla ich do špajze, už som zvážnel. Včera sa mi priznala, že už sa teší, ako na Vianoce všetky tie sladkosti zje.
Takže dnes, 10 dní pred Vianocami, mi je už v podstate jedno, či vydrží až do konca - v každom prípade som zahanbený, že ja som v rámci prípravy na Vianoce nesiahol zďaleka tak vysoko ako ona. Dávam pred dcérou (celkom opatrne, aby som jej neuškodil) klobúk dolu a ďakujem za jej svedectvo sebazaprenia.