Keďžesolidarita sa uskutočňuje nielen medzi členmi spoločenstva, ale aj zo stranyspoločenstva ako takého voči jednotlivým členom, je potrebné, aby tu fungovaliurčité pravidlá, ktoré vymedzujú kompetencie,aby sa na jednej strane pod rúškom preukazovania solidarity nesiahalo naslobodu človeka, a na druhej strane nezneužíval akýsi „nárok" na prejavysolidarity.
Tietokompetenčné vzťahy usmerňuje tzv. princípsubsidiarity, kde zásluhou sociálnej náuky Katolíckej cirkvi je najmä povýšenie požiadavky„subsidiárnej" pomoci na princíp,tzn. pravidlo, ktoré musí platiť vždy, všade a vo všetkých súvislostiach.
Tentoprincíp hovorí o tom, že napr. štát nemá zasahovať do kompetenciíorganizačne nižším spoločenstvám, napr. jednotlivcom alebo rodinám (tedaodoberať im ich a privlastňovať si), ale má im umožniť, aby tiekompetencie mohli vykonávať. A len vtedy,keď oni nedokážu svoju kompetenciu naplniť, resp. v tej miere, ako ju nedokážu naplniť, má prísť na pomoc. Avšakide tu o pomoc k svojpomoci,čiže pomoc, ktorá opäť neznamená prevzatie, pohltenie kompetencií, ale jeohraničená nevyhnutným časom a mierou,a tiež charakterizovaná určitou formou.Na druhej strane však - aby tento princíp bol vyvážený a nemohol byťzneužívaný - jednotlivci a rodiny nemajú prenášať svoje kompetencie na vyššiespoločenstvo, napr. na štát. Inak povedané, ak štát mi nemá „kafrať" do mojichkompetencií, to ale znamená, že v plnej miere preberám zodpovednosť zasvoje kompetencie.
Domnievamsa, že riešenie „rómskej otázky" pokrivkáva práve v tomto komplexnomprístupe k problematike. (Možno ešte predtým by bolo potrebné povedať, žesú tu mnohé predsudky z obochstrán, ktoré túto problematiku robia ešte komplikovanejšou, pretože - ako jeznáme - mentálne apriorizmy sa prekonávajú asi najťažšie zo všetkého...) Boloby teda asi potrebné, skôr než sa štát (alebo EÚ smerom nahor, či VÚC, obecsmerom nadol) rozhodnú pre určité projekty v oblasti riešenia rómskejproblematiky, zadefinovať si, čo je cieľomcelej sústavy krokov, z ktorých každý projekt by mal byť jedným - alevšetky smerovať tým istým cieľom. Ako bolo totiž povedané, ide o „pomoc k svojpomoci"pri socializácii rómskehoetnika, avšak pri rešpektovaní jeho kultúry.Tu je asi kľúčová otázka: čo je rómskoukultúrou a čo len určitou, azda skratovitou, reakciou na dlhodoboneriešené problémy..., v čom spočíva socializácia Rómov, aby nebola ichmentálnym znásilňovaním a kultúrnym kolonializmom...?Princípsubsidiarity nedáva odpoveď na tieto otázky, ale poukazuje na metódu prístupu,ktorá - asi jediná - môže sláviť úspech.