Dôvody, pre ktoré Katolícka cirkev uznáva demokraciu ako najlepšípolitický systém, formuluje sám Ján Pavol II. jednak v nasledujúcich slovách,keď hovorí o tom, že demokracia je „systém, ktorý zabezpečuje občanom účasť na politických rozhodnutiach apodriadeným zaručuje možnosť svoje vlády voliť a kontrolovať a tam, kde je topotrebné, pokojnou cestou ich odvolávať" a jednak potom vo svojej knihe „Pamäťa identita", kde vysvetľuje, že demokratické zriadenie „najviac zodpovedáintelektuálnej a spoločenskej prirodzenosti človeka a v dôsledkutoho požiadavkám sociálnej spravodlivosti" (slov. vydanie, s. 126).
Ideo to, že ak človek je spoločenská bytosť, je prirodzené, aby každý človekmal účasť na moci, teda na tom rozhodovaní, ktoré sa ho týka, aj keď -pochopiteľne - táto účasť je vo väčšine prípadov sprostredkovaná. Okrem toho satu zdôrazňuje fakt, že v demokracii možno vládu odvolať pokojnou cestou, hoci za splneniaurčitých zákonných podmienok (referendum o skrátení volebného obdobia a pod.).
Nadruhej strane však Cirkev v súčasnosti varuje samu demokraciu predurčitými jej autodeštruktívnymi tendenciami, keď začína spochybňovať základnépiliere, na ktorých historicky (nie v antike, ale keď hovoríme o tzv.„modernej" demokracii) vznikla, teda všeobecne zdieľaný objektívny hodnotovýsystém, garantujúci každému človekovi (občanovi) tie isté základné ľudské právaa slobody.
PretoJán Pavol II. pripomína ako nevyhnutné uznanie v rámci demokratickéhopolitického systému „objektívnej", resp. „poslednej" pravdy, ako rámca, v ktorompotom platí demokratické rozhodovanie na základe názoru väčšiny. Pripomínatotiž, že „dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmuspredstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickýmformám politiky. A tí, čo sú presvedčení, že poznajú pravdu a na nejzotrvávajú, z demokratického hľadiska nie sú dôveryhodní, lebo neakceptujú, žepravdu určuje väčšina, prípadne že sa mení podľa politickej situácie." Avšak,ak „pravdu" určuje väčšina ad hoc,čiže neexistuje žiadna objektívna norma pre ľudské práva a povinnosti, „potomidey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bezzásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený, alebo skrytýtotalitarizmus."
Protitomuto argumentu je ťažko čo namietať, hoci mnohí by azda chceli spochybniťnutnosť týchto objektívnych kritérií demokracie ako takej. Ale história saoklamať nedá a tá jasne učí, že všade, kde sa to udialo, režim sa zvrholna takú či onakú formu totalitarizmu.
Cirkvitu ozaj nejde o presadzovanie nejakých svojich záujmov, ale o očisteniesamej demokracie od rôznych vnútorných deformácií, ktoré ju môžu i celkomzahubiť. To môže azda mnohých prekvapovať, ale postoje jej predstaviteľov sú v tomtosmere jednoznačné a dosť dobre čitateľné. Cirkev tu skrátka vystupuje akotá, ktorá si dobre pamätá totalitu a jej neblahé účinky na dôstojnosťčloveka.
Toby malo byť varovanie, najmä pre spoločnosť, ako je naša, ktorá s totalitarizmommá svoju skúsenosť. Nemožno skrátka do stromu demokracie systematicky štepiťtotalitárne prejavy a čakať, že na ovocí sa to neprejaví...