Stanislav Košč
Moje športové spomínanie 1 - MS 1969
Moja najstaršia športová spomienka siaha do roku 1969, k MS v hokeji a k atmosfére, ktorá zavládla po našom víťazstve nad odvekým rivalom.
Usilujem sa sledovať život okolo seba s otvorenými očami... a tiež s očami viery. A so srdcom. Azda to niekoho môže zaujať. Viac o mne na stanislavkosc.webnode.sk Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Biblické zamyslenia, Sociálna náuka Cirkvi, Nezaradené, Netradičné športové komentáre
Moja najstaršia športová spomienka siaha do roku 1969, k MS v hokeji a k atmosfére, ktorá zavládla po našom víťazstve nad odvekým rivalom.
Dostal som od manželky k výročiu skvelú knižku: "Posledná prednáška" od Randyho Mauscha. Jednou z množstva autorových vynikajúcich myšlienok je i tá, aby sme sa usilovali splniť si svoje detské sny... prečo a ako to robiť. A tak som sa rozhodol, že po viac než dvoch rokoch začnem opäť písať na svoj blog a splním si jeden svoj veľký detský sen.
Tento týždeň bol - aspoň u nás na severe Slovenska - výnimočný svojim bezoblačným počasím, čo sa obzvlášť intenzívne dalo vnímať najmä vo Vysokých Tatrách.
Kde sú tie časy, keď človek ochorel a konečne si mohol v kľude čosi prečítať, vypočuť, oddýchnuť?! Táto chrípka, ktorá v jednotlivých svojích obmenách šarapatí v ostatných rokoch, je iné kafé. Je ako tá najhoršia milenka!
S manželkou si radi pozrieme romantický film. Sme však dosť nároční, nestačí nám, ak je v televíznom programe pri názve filmu napísané romantický. Zväčša sa celkom dobre dá orientovať podľa obsadenia, ale ani to neplatí vždy. A na mačky vo vreci slúži požičovňa. Ak sa nám film zapáči, zoženieme si ho. A tak sme si vytvorili vlastnú videotéku našich obľúbených, ktoré si - podľa nálady - raz za týždeň (niekedy raz za mesiac - ako nás deti vyšťavia) radi pozrieme. Tu je náš tip - 10 najobľúbenejších.
Zajtra má moja mamaokrúhle narodeniny. Nešpekuloval som dlho nad vhodným darčekom, ale stačilo, aby som sa len na sekundu vžil do jej priorít a vedel som jasne, čo urobiť. Sadol som do vlaku a hoci je to 300 km, dal som sa jej ja sám.
Nie tú slovnú, tú klasickú - vodnú, a poriadne studenú, bez kompromisov. Mám s ňou tie najlepšie skúsenosti.
Zasa som sa včera večer, po príchode domov z prechádzky s manželkou (vrátane večere v pizzérii), cítil taký smradľavý, že z lásky k svojim deťom som sa musel okamžite vyzliecť, všetko oblečenie vyvesiť na balkón a utekať do sprchy. Už sa to nestane. Viac do podniku, kde zacítim zápach cigariet, nevkročím. Howgh. (U Winnetoua to znamenalo nielen, že som dohovoril, ale že je to uzatvorené a nič sa na tom nebude meniť.)
Keď som si včera podvečer uložil na deku pod stromček svojho trojmesačného syna a v jeho obrovských očiach sa odrážali farebné svetlá, veľmi intenzívne som si uvedomil, že život je dar.
Tuším, že viacerí čitatelia môjho predošlého blogu o dcérinom milom predsavzatí nejesť počas adventu sladkosti jej kdesi v kútiku srdca držali palce, preto by som rád informoval, ako to dopadlo.
Mám dve dcéry. Jedna má 10 a druhá 7. Tá menšia je - jedným slovom - vetroplach. Ale vie vyraziť dych, keď niečo vezme naozaj vážne, napríklad predsavzatie.
Dostal som mailom odporúčanie na film The Nativity Story, ktorý sa má premietať aj o pár dní u nás. Vraj ho mám spropagovať medzi známymi. O pár hodín som dostal úpozornenie, či sme sa zamysleli, prečo odporúčame tento film...
Robiť deťom Mikuláša či Santa Clausa nie je až také jednoduché, ako by sa mohlo zdať: oblečiem sa do červeného, nasadím si umelú bradu, prídem s veľkou pompou a rozdám darčeky. Chce to totiž ešte jeden úkon - prihovoriť sa deťom. Opýtať sa, ako sa mali za ten rok, či boli dobré a povedať im, kto som, čo som a prečo som vlastne prišiel.